„Som len lenivý." Prečo si to ľudia s ADHD hovoria roky - a prečo to nie je pravda

Prídete o 10:00 na meeting, ktorý ste mali o 9:00. Nie prvýkrát. Zapísali ste ho, mali ste ho v kalendári, ráno ste naň mysleli. A predsa. Nie preto, že vám na tom nezáleží. Práve naopak.

Väčšina dospelých, ktorých stretávame v praxi s týmto vzorom, prišla k nám prvýkrát kvôli niečomu inému – úzkosť, vyhorenie, vzťahové ťažkosti. ADHD bolo niekde v pozadí, roky ticho kompenzované inteligenciou, rutinou alebo tlakom. Až kým nároky neprekročili kapacitu tejto kompenzácie.

Kompenzácia, ktorá funguje – až kým nefunguje

ADHD nie je deficit vôle. Je to rozdiel vo fungovaní výkonných funkcií mozgu – tých, ktoré riadia plánovanie, pracovnú pamäť a prepínanie pozornosti. Problémom je, že vysoká inteligencia dokáže tento deficit dlhé roky maskovať. Človek si vytvorí obchádzky, systémy, spôsoby ako fungovať. Navonok to vyzerá v poriadku. Vnútri to stojí neúmerne veľa energie.

Tento mechanizmus vysvetľuje, prečo tak veľa ľudí príde k diagnóze až v dospelosti – v 30, 40, niekedy aj neskôr. Niekedy to spustí až diagnostika vlastného dieťaťa – rodič začne čítať o príznakoch a zrazu rozpozná vlastné detstvo. Podľa aktuálnych dát dostáva diagnózu ADHD prvýkrát v dospelosti približne každý druhý dospelý s touto poruchou.¹ Nie preto, že by príznaky neboli. Ale preto, že celý život im niekto – vrátane nich samých – ich vysvetľoval inak.
„Mohol by ste sa viac snažiť."

Toto je veta, ktorú počúvajú desaťročia. V škole, od rodičov, neskôr od šéfov alebo partnerov. A nakoniec ju začnú hovoriť sami sebe.

Sebapochybnosť nie je náhoda. Je to logický dôsledok rokov, keď niečo nefunguje a nikto nevie prečo – ani vy sami. Keď máte výsledky, ktoré nezodpovedajú vynaloženému úsiliu. Keď viete, že ste schopní, ale niečo opakovane nefunguje.

U žien je tento vzor obzvlášť výrazný. Výskum ukazuje, že ženy dostávajú diagnózu ADHD v priemere o 4 až 5 rokov neskôr ako muži – napriek tomu, že príznaky sa objavujú v rovnakom veku.² Dôvod je čiastočne v symptomatológii – u žien dominuje nepozornosť a internalizácia, nie hyperaktivita – a čiastočne v tom, že úzkosť a depresia, ktoré sa medzičasom rozvinú, zakryjú pôvodný problém. Ženy s ADHD prichádzajú k diagnóze s výrazne vyššou mierou úzkostných a depresívnych porúch ako muži – tieto ťažkosti sú často priamym dôsledkom rokov bez správneho pomenovania.³

Čo sa kumuluje, keď ADHD ostane bez pomenovania

Nediagnostikované ADHD sa neprejavuje len ako „ťažkosti v práci". Kumulujú sa dôsledky – nestabilné vzťahy, chronický pocit, že niečo nie je v poriadku, vyššie riziko úzkosti a depresie, niekedy aj závislostí ako forma samoregulácie. A nad všetkým leží ten tichý naratív: som len lenivý. Mohlo to byť inak, keby som sa viac snažil.

Diagnóza toto automaticky nevyrieši. Ale pomenuje mechanizmus. A to je predpoklad zmysluplnej zmeny – či už ide o terapiu, farmakoterapiu, koučing alebo úpravu prostredia.

Čo klinická diagnostika reálne obnáša

V Salvus sme nedávno spustili klinickú diagnostiku ADHD pre dospelých. Nie skríning, nie online dotazník. Komplexné psychodiagnostické vyšetrenie – testovacia batéria pokrývajúca pozornosť, výkonné funkcie, pamäť a sprievodné ťažkosti, doplnená o štruktúrované diagnostické interview DIVA-5.

Výstupom sú dva dokumenty: zdravotnícka správa použiteľná pre psychiatra a interpretačná správa pre vás – v zrozumiteľnom jazyku, čo výsledky znamenajú v každodennom živote.

Diagnostika má zmysel, ak dlhodobo bojujete s organizáciou, dokončovaním úloh alebo sústredením a únava ani stres to nevysvetľujú. Alebo ak úzkosť či depresia boli liečené, ale niečo stále nesedí.

Viac informácií o tom, ako diagnostika prebieha, nájdete tu: salvus.sk/psychodiagnostika-adhd

¹ Staley et al. (2024). Attention-Deficit/Hyperactivity Disorder Diagnosis, Treatment, and Telehealth Use in Adults. MMWR/CDC.

² Skoglund et al. (2023). Journal of Child Psychology and Psychiatry; Amoretti et al. (2024), Psychiatric Times.

³ Agnew-Blais (2024). Journal of Child Psychology and Psychiatry.